Vrcholový šport je podľa vás akýsi zrýchlený život nanečisto. Striedanie euforických stavov šťastia a sklamania, psychické tlaky. Aký je súčasný biznis svet z tohto pohľadu v posledných rokoch?

Biznis svet sa podľa môjho názoru vyvíja v podstate dvomi smermi. Pri prvom smere sa často úspešní ľudia pri podnikaní správajú neeticky, takpovediac na hrane zákona a niekedy ho aj vďaka rôznym konexiám a vplyvom prekračujú – za všetkým vidia peniaze. Druhý smer určujú ľudia, ktorí idú cestou sebarealizácie a vlastného rozvoja, inak povedané baví ich určitý spôsob zarábania financií. Práve v tom vnímam medzi týmito dvomi skupinami veľký rozdiel. Prvý typ má emočnú väzbu k peniazom – teda k cieľu, druhý typ pociťuje silnú emočnú väzbu k činnosti, ktorá ho neskutočne baví a súčasne tým i zarába financie.

Osobne pracujete s obidvomi typmi biznismenov a vediete semináre osobnostného rozvoja, zamerané na paralely medzi športom a biznisom. Ktoré znaky majú obe oblasti spoločné či rozdielne?

Šport sa vyvíja z tohto pohľadu podobne ako biznis. Nájdete v ňom nemálo športovcov, ktorí získajú medailu napríklad na báze dopingu, prípadne istých neetických reakcií či prekročením povolených noriem. No existuje aj množstvo vrcholových olympionikov, ktorí úspechy získavajú cestou pracovitosti, talentu a usilovnosti. Tieto dva smery sa, samozrejme, veľmi nezlučujú. Bohužiaľ, často sú pre oko diváka, len ťažko rozpoznateľné.

Dosiahnu v živote alebo v športe úspech zvyčajne tí, ktorí svoje aktivity vykonávajú férovo, alebo sú na tom lepšie „nepoctivci“?

Je potrebné zodpovedať si otázku, čo považujete za úspech. Ak zaň považujeme napríklad hromadenie peňazí a majetku, obe skupiny sú na tom veľmi podobne. Pokiaľ však zoberieme do úvahy vnútorné rozpoloženie každého, ich spokojnosť so svojím životom, netrpiacich chorobami z blahobytu, sú podľa môjho názoru na tom lepšie tí, ktorí idú etickou cestou vlastnej sebarealizácie. Emočná väzba k procesu zarábania financií je v tomto prípade nezanedbateľná.

Podľa vás najlepším športovcom nesmie chýbať dravosť i ďalšie analógie. Čo nesmie chýbať biznismenom, ak chcú dosiahnuť úspech? Je medzi koučovaním športovcov a manažérov nejaký rozdiel?

Topmanažéri, ktorých koučujem, pracujú na pozíciách generálnych riaditeľov – sú to ľudia s veľkým prehľadom vo svojej oblasti a vysoko inteligentní. Nechcem sa nijako dotknúť športovcov, avšak mnohí z nich neraz vyrastajú v určitom „skleníkovom“ prostredí. Vzhľadom k tomu musím voliť aj rôzne racionálne argumenty, ktoré im pomôžu dosiahnuť vrcholový výkon, s prihliadnutím na ich individuálne možnosti a kvality. Takže forma, ktorú prenášam na jednotlivcov, je pre každého iná, avšak moja metóda je de facto stále rovnaká.

V čom potrebujú poradiť ľudia, ktorí pracujú na vrcholových pozíciách a sú zvyknutí na úspech?

Problémových otázok, ktoré potrebujú vyriešiť, je určite viac. Najčastejšie ide o určitú frustračnú toleranciu v rámci medziľudských vzťahov, ktorá predstavuje istú mieru odolnosti každého jednotlivca. Pokiaľ je napríklad dvom ľuďom istá situácia nepríjemná, ten s vyššou mierou frustračnej tolerancie ju nepochybne lepšie znáša. Aj topmanažéri musia často riešiť osobné vzťahy vo svojej vlastnej rodine, respektíve v rámci svojho pracovného kolektívu. Nie vždy si však vzťahovo „sedia“, nevedia sa vzájomne rešpektovať a riešiť rôzne situácie, ktoré bežný život každodenne prináša. Majú zníženú frustračnú toleranciu a to sa odráža aj v ich konaní, či už v biznise, alebo v súkromí.

Všetci hovoria o turbulentnom svete a manažmente zmeny, o čom bol aj váš nedávny seminár v Bratislave. Čo patrí medzi najčastejšie príčiny, ktoré bránia manažérom prijať zmeny, a s čím majú najviac problémov?

Podľa môjho názoru, najväčší problém majú manažéri v dvoch základných krokoch. Prvý je logicky, argumentačne prijať určitú zmenu a pochopiť, že je to tak správne. Druhým krokom je musieť sa s novou situáciou naučiť žiť. A aby s ňou niekto žil dobre, musí ju prijať implicitne, teda zvnútra, a je potrebné byť presvedčený o jej potrebe. Musí jej dať šancu a vystúpiť z vlastnej komfortnej zóny.

Mentálny tréning sa v posledných rokoch stáva u športovcov veľmi obľúbeným. V čom spočíva práca mentálneho kouča pre topmanažérov? Čím je táto skupina biznismenov špecifická oproti bežným typom zamestnancov a čo ju dokáže motivovať?

Mnohí manažéri pracujú na riadiacich pozíciách a ich spoločným menovateľom je práca s ľuďmi. A práve tam možno hľadať hlavný problém. Blahobyt nám umožňuje obrovskú možnosť voľby, rozširuje našu komfortnú zónu a vďaka týmto faktorom sú ľudia akosi menej vnímaví z pohľadu kritiky. Aj biznismeni sú oveľa viac citlivejší na rôzne stresové faktory v ich vlastnom zabehnutom živote, vyhýbajú sa nepríjemným situáciám. Pri riadení ľudí sa však istým trecím plochám nevyhnete a práve tam môže každý manažér na sebe vnútorne zapracovať. Prirodzene, zónu komfortu má každý z nás nastavenú inak, preto treba nájsť ten vhodný spôsob, ako z nej vyjsť.

Vnímate nejaké rozdiely v prístupe k biznisu u dnešných manažérov 50-tnikov a súčasnej miléniovej generácie? Kde pozorujete ich príležitosti či nedostatky ako kouč?

Akákoľvek doba prináša vždy určité trecie plochy a konflikty medzi staršou a mladou generáciou. Nakoniec to v dejinách spomínal aj jeden z najväčších gréckych starovekých filozofov Sokrates. Na druhej strane všetci vieme, že žijeme extrémne dynamický život a možno predpokladať, že mladí sa musia pripraviť na väčšie strety a konflikty s predchádzajúcimi generáciami. Každý manažér by mal byť na to dostatočne pripravený a snažiť sa eliminovať ich rozpory v istých styčných bodoch, v ktorých si tieto generácie nerozumejú. Je na to potrebná obojstranná ochota a rešpekt z oboch strán, aby ich súžitie na pracovisku mohlo byť synergické a prospešné pre všetkých.

Známa hokejová legenda, ktorú ste koučoval, Jaromír Jágr, sa pomaly pripravuje na to, čo bude po skončení jeho aktívnej kariéry. Majú podobné pocity aj manažéri? S čím sa musia vyrovnávať?

Myslím si, že istý rozdiel tu predsa len existuje. Jaromír Jágr extrémne miluje to, čo robí – ľadový hokej a celý hráčsky proces, ktorý k tomu, prirodzene, patrí. Aj manažéri často milujú svoju prácu, ale preferujú aj ďalšie benefity, ktoré s týmto statusom bývajú spojené – služobné autá, manažérsky plat a podobne. Najväčšou výzvou, ktorej čelia súčasní manažéri, je ich schopnosť prekonať svoje vlastné ego. Viesť tím znamená mať množstvo skúseností, ako aj dôveru v seba samého, dôležité však je nenechať sa týmito pozitívami prevalcovať a udržať si nadhľad. Istým spôsobom však v tomto procese trpia obidvaja – športovci i manažéri. Športovci trpia z dôvodu, že z istých príčin už nemôžu robiť šport, ktorý milujú, a manažéri často trpia stratou svojho ega, pokiaľ musia zo svojej pozície odísť.

Čiže vy ako kouč viete s týmito skupinami následne mentálne pracovať? Veď okrem práce majú aj svoj súkromný život, voľný čas, rodinu...

Jednoznačne. Hovorí sa predsa, že inteligenciu človeka poznáte aj podľa toho, ako trávi čas mimo svojej práce. Takže voľný čas, work-life balance, energetický manažment – to všetko sú možné pozitívne impulzy v živote, ako sa môže športovec či manažér znova „reštartovať“. Mnohí veľmi časovo vyťažení manažéri vykonávajú určité pravidelné pohybové aktivity, čo je na prospech veci. Mozog veľmi pozitívne reaguje na prepojenie pohybu a myslenia. Človek zvyčajne intuitívne vie, čo na neho vplýva pozitívne a čo ho nejakým spôsobom vyvádza z rovnováhy, preto by mal počúvať svoje inštinkty a venovať sa veciam, ktoré sú pre neho príjemné. Psychická a fyzická pohoda sa totiž podpisuje pod dobré duševné zdravie.

Aktuálne mentálne pomáhate aj Karolíne Plíškovej. Je u žien dôležitejšie než u mužov, aby boli emočne v poriadku?

Rozdielov je množstvo, avšak ten podstatný je v tom, že ženy sú emotívnejšie. To možno vnímať na jednej strane pozitívne, na druhej strane to prináša aj isté negatíva. Pre mňa ako kouča je to iná práca z pohľadu emócií. Teší ma, že zastúpenie žien aj na vyšších manažérskych pozíciách sa postupne zvyšuje. V posledných desiatkach rokov bol biznis trochu zakonzervovaný voči emóciám, dokonca sa tvrdilo, že do neho nepatria. Som rád, že v podobe ženskej energie tam stále viac prenikajú.

Pozitívnym faktom tiež je, že minuloročnú Nobelovu cenu za ekonómiu získal Američan Richard H. Thaler z University of Chicago za príspevok k behaviorálnej ekonómii. Jeho práca ukazuje, ako ľudské rysy ovplyvňujú individuálne rozhodovanie, rovnako ako vývoj na trhu. Ľudia začali opäť vnímať, že nie všetky procesy je možné logicky odôvodniť a práve emócie nás nemálo ovplyvňujú v našom správaní.

Článok je krátený pre účely webu. Celý ho nájdete v časopise Zisk manažment.