Presne tieto otázky som položila 27 ľuďom vo svojom okolí. Pohybujem sa medzi kandidátmi, ktorí chcú zmeniť prácu, spoznávam manažérov, ktorí tiež majú svojich manažérov, takže zdrojov pre inšpiráciu bolo dostatok. Nižšie si môžete prečítať výber z ich odpovedí.
Prečo táto téma? Dôvod je veľmi jednoduchý. Z rozhovorov s mnohými manažérmi som postupne zistila, že vedúci pracovníci niekedy len veľmi ťažko odhadujú, čo asi majú v hlave ich ľudia ako reakciu na ich manažérske kroky. Radi by to vedeli, ale vzhľadom na ich pozíciu pristupujú k nim ich pracovníci opatrnejšie, komunikujú svoje pocity menej otvorene.
Verím, že v nižšie uvedených situáciách nájdete odpovede na niektoré svoje otázky o vnútornej motivácii a postoji vašich ľudí. A občas sa možno spolu aj so mnou zasmejete.
Na úvod jedna z mojich príjemných pracovných spomienok:
V istej chvíli som sa rozhodla pre razantnú zmenu vo svojej kariére a namiesto finančného manažmentu, čo som vyštudovala, som sa začala viac fokusovať na ľudské zdroje a ich rozvoj. Mala som to šťastie, že som sa v tej dobe stretla s viacerými manažérmi, ktorí ma dokázali dôrazne pochváliť za každý, a to aj maličký úspech. Pomocou ich viery vo mňa som začala oveľa viac veriť aj sebe a som presvedčená, že to bol jeden z kľúčových faktorov, kvôli ktorým som dokázala počas krátkej doby výrazne „narásť“ a získať tak množstvo zaujímavých projektov.
A to aj napriek tomu, že začiatky mojej profesijnej kariéry boli len veľmi bledoružové.
Moja prvá cesta po ukončení školy totiž viedla do malej firmy so 6 zamestnancami, samými fajčiarmi – samozrejme okrem mňa. Vonku bola zima a hlasy proti môjmu návrhu o zriadení fajčiarskeho kútika na terase boli v jednoznačnej prevahe. Firemnú kultúru rozvíjal najmä môj šéf, na ktorého si ešte aj dnes spomínam, ako s cigaretou v ruke stojí pred stolom a vysvetľuje svoje veľkolepé plány, kým ja sa cítim ako zavesená slaninka v udiarni. Odhadujete správne, už tam istú chvíľu nepracujem. I keď, pravda, ani firma už neexistuje: spolu s dymom išli do luftu aj veľkolepé plány.
Peter: Nebol to môj priamy nadriadený, ale HR manažér. Každé ráno sme kupovali kávu vo firemnom bufete, ale niekedy tam bol aj dlhší rad a vtedy trvalo aj desať minút, kým sme sa vrátili na svoje miesta. Až nám raz naša manažérka predložila výkaz: presný čas odchodu do bufetu a presný čas príchodu späť na svoje pracovisko. Výkaz bol starostlivo vyhotovený naším HR manažérom. Boli sme šokovaní. S prácou sme nikdy nezaostávali a vyčíslené „výpadky“ v produktívnom čase nepocítil okrem personálneho manažéra asi nikto. Je dobré, že naša šéfka je oproti nemu oveľa viac chápavá a nakoniec zobrala celú situáciu s humorom.
Andrea: Svoju prvú pracovnú pozíciu som získala v administratíve menšej siete maloobchodných predajní. Firmu viedol manželský pár: žena – finančná riaditeľka, muž –generálny riaditeľ. Budova, v ktorej sme pracovali, bola dosť veľká, ale aj tak sme si mohli niekedy v priamom prenose vypočuť, ako naši šéfovia na seba kričia z jedného konca chodby na druhý. Niekedy o rozpočte, niekedy o deťoch v škôlke. Ku koncu som to už vnímala skôr komicky, ale musím sa priznať, v prvých mesiacoch sa mi veľmi zle sústreďovalo na svoju prácu. Nervozita mojich manažérov sa preniesla aj na mňa a mala som obavy, že nakoniec z celého to najhoršie zostane nám, zamestnancom.
Milan: Na svojej šéfke si najviac vážim, že je jedným z najférovejších ľudí, akých poznám. Je veľmi prísna a nie raz odchádzame z mítingu so sklopenými ušami, ale keď bola spravená chyba, nepozná kamaráta: bez výnimky vynadá komukoľvek, kto sa podieľal na nešťastnej situácii, a to bez ohľadu na to, či sa jej niekto snaží líškať alebo nie.
Juraj: V práci máme firemný chat a samozrejme sme si s kolegami občas vymenili aj menej formálne, nie vždy pracovné informácie. Až sme po nejakom čase prišli na to, že náš vtedajší tímový líder bol až príliš dobre informovaný o všetkom, čo sme medzi sebou vydiskutovali. Dialo sa to presne dovtedy, kým sme sa z firemného chatu nestiahli. Dodnes sa na tej historke a na bývalom tímovom lídrovi dobre bavíme, keď sa mimo práce stretneme.
Martina: Môj súčasný šéf je skvelý človek. Tá príhoda sa mi stala práve dnes: mali sme konferenčný hovor s našimi francúzskymi kolegami, a to v angličtine. Prenos stále vypadával, oni do ich prezentácie stále komolili francúzske slová, aj keď viem dobre po anglicky, no nerozumela som im skoro nič. Položili mi k prezentácii otázku a ja som zostala stáť ako obarená horúcou vodou. Keď môj tímový líder uvidel tú paniku v mojich očiach, nenápadne prebral slovo a namiesto mňa odpovedal on. Som mu neskutočne vďačná za to, že ma v ťažkej chvíli podržal.
Arnold: Pracujem už deviaty rok vo veľkej korporátnej spoločnosti a napriek tvrdeniam mnohých mojich kamarátov si myslím, že šťastný pracovný život je možné nájsť aj v takomto prostredí. Veľmi si napríklad cením, že sa u nás na manažérskych stoličkách dokážu dlhodobejšie udržať iba tí ľudia, ktorí nie sú len odborne zdatní, ale aj ľudskí a priateľskí. Každý manažér má svojho manažéra a každý z nich je ku koncu kvartálu hodnotený aj na základe ohlasov z jeho tímu. Preto sa veľmi rýchlo odhalí a vyrieši, ak niekto chce svoju moc dokazovať násilne a arogantne.
Marcela: Najhoršiu skúsenosť som mala s mladými šéfmi. Mám dojem, že kto sa v mladom veku dostane na vedúcu pozíciu, ten sa pozerá iba na vlastný postup a vlastný úspech a vôbec nemá chuť podporovať rozvoj kohokoľvek zo svojho tímu. Alebo, čo je horšie, svoju odbornú nepripravenosť vyvažuje tým, že sa s nami z tímu najprv poradí a potom naše rady prezentuje ako vlastné nápady. Stalo sa mi raz, že som poradila šéfke k daňovým otázkam, aby vôbec vedela dokončiť svoju prácu. O pár dní neskôr sme mali poradu aj s kolegami zo sesterského závodu a ako sme diskutovali o rôznych finančných otázkach, ona sa ku mne otočila a poznamenala: „Marcela, ty to nevieš? Však je všetko popísané v zákone. Mala by si sa na naše porady lepšie pripraviť.“ Cítila som sa v tej chvíli veľmi zle, ale jedno som do svojej praxe odvtedy zaviedla: keď ma moja šéfka prosí o radu, ja len slušne stručne odpoviem: „Jana, nechcem, aby som ti náhodou zle poradila. Radšej si to vyhľadaj v zákone.“
Norbert: Som celkom neutrálne nastavený človek, správanie sa mojich šéfov so mnou nikdy nedokázalo dramaticky pohnúť. Ale ak si mám spomenúť na konkrétnu situáciu, za ktorú som vďačný, to je to, že sme sa so svojím bývalým zamestnávateľom „rozišli“ v dobrom, aj keď som výpoveď dal ja. Zachoval sa ako profesionál a dodnes sme kamaráti.
Gabriel: Za najdôležitejšie považujem, aby si manažéri všímali, akých ľudí majú vo svojom tíme. Som veľmi úprimný, vytrvalý a lojálny typ človeka, preto mi padne veľmi dobre, keď sa na mňa môj nadriadený v plnej miere spoľahne. Zadá mi úlohu, ale neurčí proces. Vie, že v dohodnutom termíne bude mať splnenú úlohu a v maximálnej kvalite. Takýto prejav dôvery je mi veľmi dôležitý. Manažéri, ktorí sa o svojich ľudí nezaujímajú, nemajú šancu odhadnúť, od koho čo môžu očakávať.
Ľuboš: Z vlastných skúseností mi žiadna veľmi zlá skúsenosť nenapadá, ale čo sa mi vôbec nepáči, je spôsob, ako sa vedúci finančného oddelenia chová k novej fakturantke, ktorú nedávno prijal do svojho tímu. Ide o absolventku, ktorá ešte celkom často robí chyby, ale jej šéf sa jej vôbec nevenuje, ani nikoho neurčil, kto by ju mal zaučiť. Každý z toho oddelenia sa na nej baví, pritom ide o skvelé dievča, ktoré by bolo treba len dôsledne viesť a nie očakávať, aby sama všetko zvládla. Navyše každý vie, že keď k nám nastupovala, jej otec vážne ochorel a vôbec na to neberú ohľad. Je mi ľúto, ak vidím tak neľudského až neetického šéfa.
Julián: Nemám rád, keď sa na pohovore prezentuje niečo úplne iné, než je realita. Povie to veľa o kvalitách svojho budúceho nadriadeného. Nie raz som zažil, že na pohovore mi popísali hodnoty firmy, ktorých sa zamestnanci držia, a až po nástupe som zistil, že tie hodnoty existujú len na papieri. Síce sa všade hovorilo, že ich chceme dosiahnuť, ale rozhodnutia manažmentu vôbec nenaznačovali, že by sa k nim chceli aspoň o krok priblížiť. Pôsobilo to celkom demotivujúco.
Kristián: Som špecialistom obchodného reportingu a mám hneď aj dvoch nadriadených. Jedným je obchodný manažér, druhým finančný. Finančný manažér ráta náš tím medzi svojich analytikov, obchodný manažér zase kladie dôraz na to, že my analyzujeme obchodné aktivity. Ako sme sa postupne rozrastali, bol nám už nedostačujúci náš stôl pri obchodníkoch, dokonca niektorých nových ľudí museli umiestniť aj na finančnom oddelení, o poschodie vyššie od nás. Vtedy sa finančný riaditeľ rozhodol, že nám nechá vytvoriť novú samostatnú kanceláriu, a to vo svojich priestoroch. Keď sme sa už mali sťahovať, objavil sa obchodný manažér, ktorý silou mocou chcel celú zmenu zrušiť, pretože podľa jeho názoru patríme k obchodu a relevantné analýzy nemôžeme urobiť, ak nemáme informácie o spôsobe práce obchodníkov z prvej ruky. Vznikla z toho nakoniec dvojtýždňová hádka medzi manažérmi, nikto nevedel, čo z toho bude a dokonca obidvaja presviedčali aj ľudí z tímu, aby sa postavili na ich stranu. Bolo to veľmi nepríjemné a cítili sme sa trošku ako deti, ktorých rodičia sa rozvádzajú. Keď sa situácia vyriešila, všetkým nám sa uľavilo. Len obchodný manažér bol trochu smutný, lebo nakoniec, po zásahu generálneho riaditeľa, musel ustúpiť a on nerád prehráva.
Kristína: Svoju prácu robím už dlho a som v tom dobrá, zúčastňujem sa aj medzinárodných projektov, takže náladové výkyvy šéfov na mňa nemajú tak veľký vplyv. Ale ak si na niečo mám spomenúť, čo mi neprišlo úplne vhodné, to je správanie sa môjho rakúskeho nadriadeného. Všetci na ňom vidíme, ako sa nechá ovládať jedným silným a hlasným kolegom z tímu. Nerád ide do konfliktu a myslím si, že celkovú manažérsku komunikáciu nezvláda veľmi dobre. Škoda, lebo tým celkom výrazne stráca body na svojom rešpekte.
Martin: Nedávno k nám nastúpil nový kolega a posadili ho vedľa mňa s odôvodnením, že pri mne sa toho naučí najviac, lebo ja pracujem svedomito, aj mám dobrý cit pre výber správnych obchodných prípadov. Ani som nevedel, že si ma generálny riaditeľ tak všíma, urobilo mi to veľkú radosť, cítil som, že moja práca bola v tom momente odmenená.
Opak sa mi stal v predchádzajúcej práci. Keď som druhý mesiac po sebe podal najlepší výkon z celého šesťčlenného tímu, prišla ku mne obchodná riaditeľka a zavďačila sa za to všetko sójovým rezom. Bol som ešte v skúšobnej dobe, preto som vraj na provízie nemal nárok. Nuž, už ich od nej ani nežiadam, z jej gesta som pochopil firemné uvažovanie a zbalil som si kufre, kým som to ešte mohol urobiť zo dňa na deň.
Gregor: Moja nadriadená má veľa zaujímavých múch, ale jednu vec si na nej bezpodmienečne vážim: nerobí zbytočné stresy. Naša tímová miestnosť a jej kancelária sú vedľa seba, takže väčšinou počuje, čo sa u nás deje. Svoje termíny na odovzdávanie úloh vždy dodržíme. Ale potom, keď máme trochu voľnejší pracovný harmonogram, občas k nám zbehne ešte aj ona, aby sa s nami zasmiala. Ešte sa nikdy nestalo, aby nás pokarhala, keď sme sa v pracovnom čase venovali aj súkromným veciam, dokonca ani vtedy, keď sme z práce riešili svoju vedľajšiu činnosť – podnikanie. Myslím si, že to je jeden z hlavných dôvodov, prečo sme stále v tejto firme aj po siedmich rokoch, napriek tomu, že platovo neponúkajú nič výnimočné. Aj duševná pohoda má svoju cenu.
Klára: Nastúpila som do firmy ako špecialistka interného firemného vzdelávania. Veľmi som sa na to tešila, lebo som vedela, že budem mať celkom pekný balík prostriedkov, ktorými budem môcť hospodáriť. Bola som sklamaná, keď som zistila, že akýkoľvek môj návrh o novú aktivitu, zmenu dodávateľa alebo iný prístup boli mojou šéfkou zamietnuté bez toho, aby o nich pouvažovala. Mala svojich vytipovaných ľudí, svoje dávno vyšľapané cesty a neplánovala z nich upustiť. Ja rozumiem, že jej trvalo dlho, kým všetko sama vybudovala, ale ak mi nedá šancu v ničom, aby som sa mohla realizovať a byť kreatívna, akú mám mať motiváciu?
Štefan: Prišiel k nám nový riaditeľ z Čiech a prvé, čo som si ako kontrolór všimol, bolo, že najdôležitejšie správy, ktoré zostavujeme manažmentu, vôbec nečíta. Pripadá mi to, ako keby chcel viesť firmu so zaviazanými očami. A navyše tým úplne degraduje aj našu prácu, cítim sa ako zbytočný, keď niekto ani neotvorí, čo mu dva týždne prácne pripravujem.
Marcel: Občas mám dojem, že muži klebetia ešte viac ako ženy, obzvlášť môj šéf. Najlepšie ho charakterizuje asi táto historka z nedávnej minulosti: riešil som nepríjemnú zdravotnú komplikáciu, o ktorej som povedal aj svojmu nadriadenému, nech vie, že budem častejšie čerpať zdravotné voľno. Poprosil som ho, aby o tom nikomu nič nepovedal, čo aj sľúbil. Ešte v ten večer mi kolegyňa napísala pod moju fotku komentár, z ktorého muselo byť každému evidentné, čo riešim. Keď som mu na ďalší deň vytkol jeho nediskrétnosť, jeho odpoveď znela: „Ja som jej nič nepovedal, ja som len nahlas rozmýšľal.“ Po toľkých rokoch – a stále ma dokáže prekvapiť.
Darina: Moju šéfku by som vedela charakterizovať ako silnú karieristku. Nemá rodinu a ani nepodporuje, aby niekto okolo nej budoval rodinné vzťahy. Keď som rok a pol po svojom nástupe do firmy otehotnela, jeho prvá reakcia bola: „Myslela som si, že vydržíš dlhšie.“ Až potom mi zagratulovala. Síce som bola ešte iba v druhom mesiaci tehotenstva a nechcela som o svojom stave verejne hovoriť, na ďalšom cezhraničnom mítingu zahlásila: „Darinka je tehotná, prosím, rátajte s tým, že čoskoro opustí náš tím, takže bude potrebné, aby ste si jej úlohy rozdelili medzi sebou.“ Môj syn bude mať dva roky, ale či sa k nej o rok vrátim, to si aj dvakrát premyslím.
Jozef: Môj nadriadený je typický „salámista“. Keď sa púšťame aj do veľkých a náročných projektov, prezentuje nám to, ako keď by sme išli kúpiť dve kilá zemiakov. Úplne tým odbúra počiatočný stres a inak je odborne veľmi šikovný, takže keď by sme sa pri niečom zasekli, vieme, že sa máme na koho obrátiť o radu.
Angelika: Ako absolventka som začala pracovať pod starším pánom, ktorý mal zvláštny charakter. Ak niečo nevyšlo podľa jeho predstáv, dokázal na mňa nakričať cez telefón, až som to musela držať od ucha. Potom, o necelých pätnásť minút, kým som sa ja ešte celá triasla, sme sa stretli na chodbe a on s úsmevom: „Angelika, ako sa máš, čo bolo cez víkend?“
Zlatica: Keď som sa po materskej vrátila do práce, obávala som sa, že budem znevýhodnená kvôli tomu, že som tri roky bola doma. Ale veľmi príjemne som sa prekvapila, lebo ma plnohodnotne prijali späť do tímu a ja som videla, ako mi pomáha, že som sa pri dieťati naučila oveľa efektívnejšie organizovať svoj pracovný čas a sústreďovať svoju silu na skutočne efektívne riešenia.
Brigita: Som zdravotná sestra so všetkou námahou, ale aj krásou, čo v sebe toto povolanie skrýva. Na svojom prvom primárovi som vždy oceňovala, ako o nás hovoril pred pacientmi: „Tieto sestry sú tu dôležité osoby. Ony sa o vás postarajú a že vydraviete – bude vo veľkej miere aj ich zásluha. Preto si ich vážte a pristupujte k nim, prosím, zdvorilo.“ Ešte aj dnes som vďačná za jeho slová, a to už nespolupracujeme dlhých osem rokov.
Henrich: Nemám rád, ako náš vedúci konštruktér okolo nás chodí, tvári sa ako najdôležitejší človek na svete a celý deň sa k nám skoro vôbec neprihovorí. Ak chce zadať úlohu, pošle to e-mailom, ak plánujeme lekára, musíme to oznámiť písomne, ak dostaneme výčitku, ešte aj to príde e-mailom. A pritom sedí od nás iba kúsok. Mne to prekáža, podľa mňa by sa líder mal zaujímať o život svojich ľudí, porozprávať sa s nimi aj menej formálne.
Katka: Čo ma dokázalo vždy vytočiť, to bol time management môjho predchádzajúceho šéfa. Do práce bežne prichádzal po desiatej hodine. Keď sme my už boli všetci hladní, začal úradovať a vo svojej najlepšej sile bol práve večer o šiestej, keď sme my už boli mysľou doma. Vtedy začal rozdávať úlohy a keď sa náhodou niekto z nás postavil zo stoličky o pol šiestej, nepáčilo sa mu to. Domov išiel bežne po deviatej hodine, takže samozrejme na ďalší deň tiež nevedel vstať a začarovaný kruh sa opäť rozbehol. Myslím si, že naša tímová efektivita mohla byť aj dvojnásobná, ak by sa bol aspoň trochu prispôsobil aj nám.
Karolína: Som bola asistentkou nemeckého riaditeľa v jednej automobilovej spoločnosti a jednu zo svojich mesačných úloh som doslova neznášala. Vždy po skončení mesiaca som na základe dochádzkového systému musela urobiť graf, kto mal v danom mesiaci koľko hodín nadčasov. Kto bol pod limitom 30 hodín, evidentne pracoval málo, takže sa mu hneď pridelil pekný balík úloh. „Však im zaplatíme nadčasy“– znelo vysvetlenie. Vo firme bola obrovská fluktuácia a kto náhodou vydržal pri ňom dlhšie ako tri roky, bol predurčený na zdravotné problémy. Som rada, že ho nakoniec materská spoločnosť vymenila, aj keď je škoda, že sa tak stalo až vtedy, keď aj produktivita, aj kvalita výroby poklesli.
Mária: Naša predchádzajúca riaditeľka bola staršia pani, vždy veľmi profesionálna a zároveň príjemná. Pri nej sme my ženy mali neštandardné výhody. Ako hovorievala, vlasy rastú aj v práci. Preto sme z práce mohli úplne legitímne skočiť cez pracovnú dobu ku kaderníčke. A pred veľkými sviatkami, ako sú Vianoce alebo Veľká noc, nám zo zásady vždy dávala jeden celý deň voľna – aby sme vedeli navariť, upratať a pripraviť atmosféru pokojných sviatkov pre naše rodiny. Samozrejme, nesmel na nás mať nikto sťažnosť, v tomto bola veľmi prísna. Mala medzi nami rešpekt – ako možno nikto iný pred ňou.
A aký môže byť príbeh, ktorého ste hlavným hrdinom práve vy? Čo si myslíte, ktorú vašu črtu, aký váš charakteristický znak by ho vystihoval?
