Takže okrem kardinálnej ekologickej otázky, akú uhlíkovú stopu zanecháva po sebe jediná vyrobená batéria, si musíme položiť aj druhú – ako vyrábame elektrickú energiu, ktorú spotrebovávajú naše „čisté“ elektromobily s nulovými emisiami? Odpoveď asi nikoho nepoteší – z uhlia.

Čína každý deň spúšťa do prevádzky dve (!) uhoľné elektrárne, no pritom sa stáva svetovou mocnosťou v oblasti elektromobility. USA odstupujú od dohody o ochrane klimatických podmienok. Nemecko v budúcej dekáde „odpojí“ všetky svoje jadrové elektrárne.

Predstava, že všetko zachránia obnoviteľné zdroje energie ako slnko či vietor, je z odborného hľadiska úplne nereálna. Ide o nárazové zdroje, vnášajúce do existujúcich elektrických sietí nestabilitu. Už dnes si niektoré z nich nedokážu poradiť ani zo solárnou energiou, ktorú vyrobia a nespotrebujú fotovoltické panely na strechách rodinných domov. Večný problém, ako efektívne skladovať elektrickú energiu, sa doposiaľ nepodarilo vyriešiť. Ani v autách, ani vo výrobných podnikoch. To, čo sa vyrobí, musí si hneď cez pavučiny elektrických vedení nájsť svojho spotrebiteľa.

Pritom riešenie, a pomerne jednoduché, z technického hľadiska existuje už dlhé roky. Rozprávali sme sa o ňom so zaujímavým človekom, vedúcim vývoja podvozkov a motorov mladoboleslavskej Škody Ing. Martinom Hrdličkom, PhD.

Sám neverí, že pri súčasných technológiách by elektromobily mohli predstavovať nejakú masovú alternatívu k autám so spaľovacím motorom. „Z dlhodobého hľadiska si viem veľmi dobre predstaviť využitie elektromobilov - aj autonómnych - na lokálnu dopravu na krátke vzdialenosti. Na tú „globálnu“ prepravu však potrebujeme niečo iné,“ tvrdí Hrdlička.