Hrdina románu Zlodej duší prijme funkciu šéfredaktora novín a vyzerá to na úspešnú kariéru. Hneď sa však vynárajú pochybnosti.

Rýchlo bojuje so stratou sebaúcty a s pohŕdaním svojho dospelého syna. Ale sú tu osobné ciele, ktoré všetko posväcujú: nová rodina, ďalší syn, druhá, milovaná žena, jej príbuzní...

Zlom prichádza po nehode, pri ktorej vyhasne život dieťaťa. Bulvárny plátok sa na udalosti bezostyšne priživí, čo vyvolá celú sériu nečakaných následkov. Šéfredaktor bulvárneho denníka sa stane terčom vyhrážok. Tragédia rozvracia vzťahy – partnerské, príbuzenské, medzigeneračné – do hry vstupujú nové záujmy a neznámi aktéri, ich túžba po pomste, závisť, žiarlivosť. Anonymy a intrigy pribúdajú. Vychádza najavo, že majiteľ novín porušuje zákony a jeho chamtivosť nepozná hraníc...

Hoci román Zlodej duší má kriminálnu zápletku a dá sa čítať ako psychologický triler, pre autora Jozefa Puškáša je príbeh najmä prostriedkom, ako vystaviť súčasnej spoločnosti kritickú anamnézu.

Jeho zámerom je skúmať krehkosť nášho bytia – súkromného i spoločenského – pomenovať hrozby súčasného sveta a hľadať odpoveď na otázku, prečo zlyhávame, aká je miera našej osobnej zodpovednosti pri katastrofách, za ktoré by sme radi ukázali prstom na iných.

Jozef Puškáš pracoval dlhé roky v rôznych novinách a časopisoch, učil na VŠMU, pôsobil ako filmový a literárny kritik. Napísal viaceré poviedkové knihy i scenáre. S Dušanom Dušekom ako spoluautorom vydal knihu rozhovorov a úvah o scenáristickej a spisovateľskej tvorbe Písať príbeh.

Začítajte sa do novinky Zlodej duší:

1

Predtým si Filip myslel, že Záriečie je len naƒsevere krajiny.  Bolo ešte jedno, vƒblízkosti hlavného mesta. Obytné vežiaky aƒdva mrakodrapy oligarchov zƒT&J sa črtali naƒobzore ako predvoj, čo zastal pred pásom chráneného lužného lesa, popretkávaným riečnymi ramenami.
Ulica sa volala Pri mlyne. Dosť domov prestavali, naƒiných vymenili drevené okná  zaƒplastové,  všetky  však pochádzali zƒčias, keď ešte nebol naƒsvete. Sivé kocky so zábradlím, zubiacim sa poƒcelej dĺžke poschodia, alebo nízke domy natiahnuté ako štrúdľa, so všelijakými zadnými prístavbami. Predzáhradky, okrasné  stromy, psy,  ktoré  sa  rozštekali,  sotva  sa priblížil kƒplotu.
Ulici chýbal chodník, kráčal poƒnerovnej krajnici pozdĺž nepárnych čísiel, až zastal pred jednou zƒposchodových kociek,  ohodených  brizolitom. Okrem  dvoch  statných  smrekov clonil priedomie aj elektrický  stĺp. Kƒzvončeku naƒbráničke  viedli  skrútené  drôtiky,  stisol  ho  aƒčakal.  Poƒ dlhom čase  sa  pohli  dvere,  ale  cez  hradbu  neostrihaných  kríkov nikoho  nevidel. Aj  tak  cítil,  že  naƒňom  utkvieva  skúmavý pohľad.
– Kto to kƒvám ide, Trimajová? – rozľahol sa odkiaľsi zboku, najskôr zƒvedľajšieho dvora, chrapľavý mužský hlas.
Žena odpovedala polohlasne, sƒchvejivým spodným podtónom. – To bude môj prasynovec.
– Ani som nevedel, že takého máte! – zvolal muž.
Kƒbráničke stále nikto neprichádzal.
– Dajte  pozor,  –  volal muž,  –  viete,  ako  je  to... Ohlásia sa... akože sú rodina... vypýtajú peniaze, alebo rovno ukradnú... aƒsú fuč.
Usúdil, že by mal zasiahnuť doƒtoho cudného rozhovoru,  ale vƒrýchlosti nevedel ako. Predtým, ako sa vybral naƒcestu, poslal list, vƒktorom vysvetlil všetko dôležité.
Volám sa Filip Santus. To priezvisko, milá prateta, vám veľa napovie, lebo je to aj vaše priezvisko za slobodna. Donedávna som vôbec nevedel, že žijete, teraz už viem, a rád by som za vami prišiel, niekedy koncom tohto mesiaca. Iste sa čudujete, čo od vás chce taká vzdialená rodina. Chcel by som sa povypytovať na svojho starého otca, vášho brata Imra. Jednak preto, lebo ma ako osoba zaujíma. Ale aj preto, lebo študujem na vysokej škole a píšem seminárnu prácu, ktorá sa volá História mojej rodiny. Po anglicky sa tomu hovorí oral history, rád by som si vaše rozprávanie nahral...
Pánty bráničky  zaškrípali,  teraz  videl chudú ženskú  tvár aƒoči, čo ho sledovali: mali farbu vysušenej levandule aƒpriesvitné viečka. Stisol ruku, úzku, kostnatú, suchú ako papier.
Hoci sa stará žena hrbila aƒtrochu krívala, čulo ho viedla dnu doƒdvora. Zaƒplotom naƒpravej strane zbadal suseda, rozkročeného ako naƒstráži. Bol to dlháň, hlava sƒrozviatymi vlasmi vytŕčala nad drôteným pletivom.
– Šurda, sused... – zašomrala starena. – Zmyslel si, že ma musí strážiť...
Potom sa už ponorili doƒprítmia, mladík vƒňom spočiatku nerozoznal jediný predmet, dva razy zakopol. Hneď bolo jasné, že sa tu zo stien, zƒdlážky, zƒnábytku odlupuje čas predkov, otcov iƒpraotcov, aký sa vyskytuje už len vƒpodobných hranatých, ponurých aƒzatuchnutých domoch. Aƒpráve poƒtoto Filip prišiel.
Prišiel  si  poƒ rozprávanie,  ale  spočiatku  len  odpovedal naƒotázky. Má dvadsaťsedem rokov, ešte študuje. Nie, nemohol ísť zaƒotcom, sƒmamou sa rozviedol, ešte keď bol malý. Veľmi jej ublížil. Vie, kde otec žije, aj čo robí, ale nestretávajú sa, nechce sƒním mat nič spoločné. Preňho neexistuje. Nechtiac sa rozohnil aƒvidel, ako starena smutne vešia hlavu. Takto to uƒSantusovcov chodí odjakživa, povedala, nikto  sa  sƒnikým neznesie, hádajú sa alebo nenávidia. Ani sa nedá povedať, že by boli rodina, navzájom oƒsebe nič nevedia.
Potom  ho  poprosila,  aby  jej  odniesol  doƒ pivnice  pod schodmi vrece zemiakov.
Usadila ho vƒobývačke naƒposchodí, naƒstôl postavila čaj aƒsušienky aƒpovedala, aby zložil zo skrine tie albumy, čo tam vidí. Aƒtú hrubú zlatú knihu, Písmo sväté vƒobrazoch.
Nad  každou  zárubňou  vƒ dome  visel  kríž. Vedľa  čajníka ležala naƒháčkovanom  obruse modlitebná  knižka, naƒ stene oproti sa vynímal veľký obraz sƒbiblickým motívom. VƒBiblii sa až tak nevyznal, uhádol, že ide oƒsvätú rodinu naƒceste:
Mária, Jozef, malý Ježiško, oslík.
Rozprávala oƒsebe, nič veselé, poƒsmrti muža je sama, dom priveľký, oƒ záhrade ani nehovoriac,  čoskoro odtiaľto odíde, nič si nezoberie, všetky tie haraburdy sú len príťaž. Odmlčala sa, stískala ruky, až jej zbeleli hánky. Vzala zo stolíka modlitebnú knižku, ale neotvorila ju, iba rýchlo ševelila tenkými perami. Potom dala modlitebník nazad aƒopýtala sa:
– Odkiaľ mám začať? OƒImrovi sa hovorí ťažko.
– Rozprávajte odƒ začiatku, – povedal Filip, položil pred seba diktafón aƒzƒpuzdra vybral malú kameru. – Naƒčo si len spomeniete.
Začala pomaly, zadŕhavo, občas  sa vracala alebo opravila. Sƒmalými prestávkami rozprávala vyše hodiny, len občas jej vstúpil doƒprúdu reči sƒotázkou. Keď dohovorila aƒzastavil nahrávanie, cítil, že všeličo ostalo nevypovedané aƒbude musieť prísť ešte raz, ak nie viackrát. Poƒdlhom tichu dodala:
–  Keď  umrel...  nech mi  Pánboh  odpustí...  bol  to  jeden zƒnajšťastnejších dní vƒmojom živote. – Zdvihla šálku sƒčajom, ruka sa jej triasla. – Pýtala som sa farára, či to, čo cítim, je veľký hriech... Zaƒvšetko zlé, čo môj brat urobil, aƒnebolo toho málo, mu aj tak treba odpustiť.
– Prečo? – spýtal sa Filip.
Neodpovedala, len pokorne nachýlila hlavu.
– Aƒty by si mal odpustiť svojmu otcovi, Filip.
Teraz neodpovedal on.