Hrdina románu Zlodej duší prijme funkciu šéfredaktora novín a vyzerá to na úspešnú kariéru. Hneď sa však vynárajú pochybnosti.
Rýchlo bojuje so stratou sebaúcty a s pohŕdaním svojho dospelého syna. Ale sú tu osobné ciele, ktoré všetko posväcujú: nová rodina, ďalší syn, druhá, milovaná žena, jej príbuzní...
Zlom prichádza po nehode, pri ktorej vyhasne život dieťaťa. Bulvárny plátok sa na udalosti bezostyšne priživí, čo vyvolá celú sériu nečakaných následkov. Šéfredaktor bulvárneho denníka sa stane terčom vyhrážok. Tragédia rozvracia vzťahy – partnerské, príbuzenské, medzigeneračné – do hry vstupujú nové záujmy a neznámi aktéri, ich túžba po pomste, závisť, žiarlivosť. Anonymy a intrigy pribúdajú. Vychádza najavo, že majiteľ novín porušuje zákony a jeho chamtivosť nepozná hraníc...
Hoci román Zlodej duší má kriminálnu zápletku a dá sa čítať ako psychologický triler, pre autora Jozefa Puškáša je príbeh najmä prostriedkom, ako vystaviť súčasnej spoločnosti kritickú anamnézu.
Jeho zámerom je skúmať krehkosť nášho bytia – súkromného i spoločenského – pomenovať hrozby súčasného sveta a hľadať odpoveď na otázku, prečo zlyhávame, aká je miera našej osobnej zodpovednosti pri katastrofách, za ktoré by sme radi ukázali prstom na iných.
Jozef Puškáš pracoval dlhé roky v rôznych novinách a časopisoch, učil na VŠMU, pôsobil ako filmový a literárny kritik. Napísal viaceré poviedkové knihy i scenáre. S Dušanom Dušekom ako spoluautorom vydal knihu rozhovorov a úvah o scenáristickej a spisovateľskej tvorbe Písať príbeh.
Začítajte sa do novinky Zlodej duší:
1
Predtým si Filip myslel, že Záriečie je len nasevere krajiny. Bolo ešte jedno, vblízkosti hlavného mesta. Obytné vežiaky adva mrakodrapy oligarchov zT&J sa črtali naobzore ako predvoj, čo zastal pred pásom chráneného lužného lesa, popretkávaným riečnymi ramenami.
Ulica sa volala Pri mlyne. Dosť domov prestavali, nainých vymenili drevené okná zaplastové, všetky však pochádzali zčias, keď ešte nebol nasvete. Sivé kocky so zábradlím, zubiacim sa pocelej dĺžke poschodia, alebo nízke domy natiahnuté ako štrúdľa, so všelijakými zadnými prístavbami. Predzáhradky, okrasné stromy, psy, ktoré sa rozštekali, sotva sa priblížil kplotu.
Ulici chýbal chodník, kráčal ponerovnej krajnici pozdĺž nepárnych čísiel, až zastal pred jednou zposchodových kociek, ohodených brizolitom. Okrem dvoch statných smrekov clonil priedomie aj elektrický stĺp. Kzvončeku nabráničke viedli skrútené drôtiky, stisol ho ačakal. Po dlhom čase sa pohli dvere, ale cez hradbu neostrihaných kríkov nikoho nevidel. Aj tak cítil, že naňom utkvieva skúmavý pohľad.
– Kto to kvám ide, Trimajová? – rozľahol sa odkiaľsi zboku, najskôr zvedľajšieho dvora, chrapľavý mužský hlas.
Žena odpovedala polohlasne, schvejivým spodným podtónom. – To bude môj prasynovec.
– Ani som nevedel, že takého máte! – zvolal muž.
Kbráničke stále nikto neprichádzal.
– Dajte pozor, – volal muž, – viete, ako je to... Ohlásia sa... akože sú rodina... vypýtajú peniaze, alebo rovno ukradnú... asú fuč.
Usúdil, že by mal zasiahnuť dotoho cudného rozhovoru, ale vrýchlosti nevedel ako. Predtým, ako sa vybral nacestu, poslal list, vktorom vysvetlil všetko dôležité.
Volám sa Filip Santus. To priezvisko, milá prateta, vám veľa napovie, lebo je to aj vaše priezvisko za slobodna. Donedávna som vôbec nevedel, že žijete, teraz už viem, a rád by som za vami prišiel, niekedy koncom tohto mesiaca. Iste sa čudujete, čo od vás chce taká vzdialená rodina. Chcel by som sa povypytovať na svojho starého otca, vášho brata Imra. Jednak preto, lebo ma ako osoba zaujíma. Ale aj preto, lebo študujem na vysokej škole a píšem seminárnu prácu, ktorá sa volá História mojej rodiny. Po anglicky sa tomu hovorí oral history, rád by som si vaše rozprávanie nahral...
Pánty bráničky zaškrípali, teraz videl chudú ženskú tvár aoči, čo ho sledovali: mali farbu vysušenej levandule apriesvitné viečka. Stisol ruku, úzku, kostnatú, suchú ako papier.
Hoci sa stará žena hrbila atrochu krívala, čulo ho viedla dnu dodvora. Zaplotom napravej strane zbadal suseda, rozkročeného ako nastráži. Bol to dlháň, hlava srozviatymi vlasmi vytŕčala nad drôteným pletivom.
– Šurda, sused... – zašomrala starena. – Zmyslel si, že ma musí strážiť...
Potom sa už ponorili doprítmia, mladík vňom spočiatku nerozoznal jediný predmet, dva razy zakopol. Hneď bolo jasné, že sa tu zo stien, zdlážky, znábytku odlupuje čas predkov, otcov ipraotcov, aký sa vyskytuje už len vpodobných hranatých, ponurých azatuchnutých domoch. Apráve pototo Filip prišiel.
Prišiel si po rozprávanie, ale spočiatku len odpovedal naotázky. Má dvadsaťsedem rokov, ešte študuje. Nie, nemohol ísť zaotcom, smamou sa rozviedol, ešte keď bol malý. Veľmi jej ublížil. Vie, kde otec žije, aj čo robí, ale nestretávajú sa, nechce sním mat nič spoločné. Preňho neexistuje. Nechtiac sa rozohnil avidel, ako starena smutne vešia hlavu. Takto to uSantusovcov chodí odjakživa, povedala, nikto sa snikým neznesie, hádajú sa alebo nenávidia. Ani sa nedá povedať, že by boli rodina, navzájom osebe nič nevedia.
Potom ho poprosila, aby jej odniesol do pivnice pod schodmi vrece zemiakov.
Usadila ho vobývačke naposchodí, nastôl postavila čaj asušienky apovedala, aby zložil zo skrine tie albumy, čo tam vidí. Atú hrubú zlatú knihu, Písmo sväté vobrazoch.
Nad každou zárubňou v dome visel kríž. Vedľa čajníka ležala naháčkovanom obruse modlitebná knižka, na stene oproti sa vynímal veľký obraz sbiblickým motívom. VBiblii sa až tak nevyznal, uhádol, že ide osvätú rodinu naceste:
Mária, Jozef, malý Ježiško, oslík.
Rozprávala osebe, nič veselé, posmrti muža je sama, dom priveľký, o záhrade ani nehovoriac, čoskoro odtiaľto odíde, nič si nezoberie, všetky tie haraburdy sú len príťaž. Odmlčala sa, stískala ruky, až jej zbeleli hánky. Vzala zo stolíka modlitebnú knižku, ale neotvorila ju, iba rýchlo ševelila tenkými perami. Potom dala modlitebník nazad aopýtala sa:
– Odkiaľ mám začať? OImrovi sa hovorí ťažko.
– Rozprávajte od začiatku, – povedal Filip, položil pred seba diktafón azpuzdra vybral malú kameru. – Načo si len spomeniete.
Začala pomaly, zadŕhavo, občas sa vracala alebo opravila. Smalými prestávkami rozprávala vyše hodiny, len občas jej vstúpil doprúdu reči sotázkou. Keď dohovorila azastavil nahrávanie, cítil, že všeličo ostalo nevypovedané abude musieť prísť ešte raz, ak nie viackrát. Podlhom tichu dodala:
– Keď umrel... nech mi Pánboh odpustí... bol to jeden znajšťastnejších dní vmojom živote. – Zdvihla šálku sčajom, ruka sa jej triasla. – Pýtala som sa farára, či to, čo cítim, je veľký hriech... Zavšetko zlé, čo môj brat urobil, anebolo toho málo, mu aj tak treba odpustiť.
– Prečo? – spýtal sa Filip.
Neodpovedala, len pokorne nachýlila hlavu.
– Aty by si mal odpustiť svojmu otcovi, Filip.
Teraz neodpovedal on.