A toto sa deje nielen na manažérskych postoch, ale aj u ich podriadených. Tu manažér dostáva príležitosť hlbšie chápať aj svojich kolegov a to z jednoduchého dôvodu. Bez ohľadu na pozíciu sme všetci aj ľudskými bytosťami a tieto skutočnosti sa nám či už viac alebo menej dejú, prihliadnuc na vzorce správania, ktoré sme si so sebou do tej ktorej pozície priniesli.

Za posledný rok sa nám prevrátil rebríček našich hodnôt a tak nielen v práci ustúpili bežné strachy ako napr. strach zo zlyhania, z odmietnutia, z opustenia a strach z nedostatku ako najčastejšie strachy, s ktorými je možné sa stretnúť. Nahradil ich strach zo smrti, ktorý je primárnym strachom, ovplyvňuje ďalšie strachy a zrejme nikto z nás nie je proti nemu celkom imúnny.

Etikoterapia ako autognostická metóda spoznávania aj uzdravenia seba samého je česko – slovenským fenoménom. Jej zakladateľom bol český lekár MUDr. Ctibor Bezděk, ktorý pôsobil v tridsiatych rokoch minulého storočia aj v Ružomberku. Ako rodinný lekár si všimol, že ak ľudia žijú mravne, spokojne, ich vzťahy sú radostné, sú zdravší a dožívajú sa podstatne vyššieho veku.

Etikoterapia pomáha rozpoznávať emócie, najmä tie negatívne, v dôsledku ktorých, ak sme im dlhodobo vystavení, dochádza k poškodeniu až na úrovni fyzického tela. Keď takúto emóciu rozpoznáme, dokážeme stáť čelom k niečomu doteraz pre nás neznámemu a dokážeme s tým začať pracovať na zmene týchto reakcií, ktoré nás tak veľmi zaťažujú.

Takže po poriadku, aké strachy sa nám v práci objavujú najčastejšie ?

Strach zo zlyhania

Môže to byť úloha, ktorá je pre nás veľmi ťažká, vzhľadom na splnenie jej termínu alebo obsahu, skrátka čokoľvek. Niekedy sa môže javiť doslova až neprekonateľná. Ako príklad si vezmime človeka, ktorý má urobiť celofiremnú prezentáciu. Už niekoľko týždňov nespí, myšlienkami je stále v predstave, ako to zvládne a už vopred vidí to

obrovské fiasko. Pripomína si zlyhanie ešte zo základnej školy, kde nedokázal zarecitovať báseň pred celou triedou. Jeho správanie na emocionálnej úrovni ovplyvnili zážitky, keď bol rodičmi a učiteľmi pre všetko prísne hodnotený a všeobecne zažíval kritiku. Takže teraz, v dospelosti má pocit, že úloha je nezvládnuteľná a cíti sa bezmocný. Čo môže urobiť človek s týmto poznaním ďalej ? Pýtať sa, čo sa skrýva za strachom zo zlyhania a odkrývať proces reťazenia. Načo je to dobré? Za jedným strachom sa totiž skrýva ďalší ako jeho následok.

Strach z odmietnutia

Ak takýto človek vo svojich predstavách verejne zlyhá, následkom je odmietnutie v podobe negatívneho hodnotenia kolegami, šéfom a vedením spoločnosti všeobecne. No v prvom rade v takejto predstave odmieta sám seba, lebo už v momente zadania úlohy môže mať pocit, že ju nezvláda a teda sám o sebe pochybuje, čím vynáša nad sebou ortieľ.

Strach z opustenia

Ak takýto človek sám seba už vopred ohodnotil a odsúdil, je sám sebe obeťou, sudcom aj katom. Sám vie, že je vinný, že si zaslúži trest, najlepšie v podobe neprijatia či odmietnutia druhými, čo v konečnom dôsledku vníma ako vnútornú osamelosť a cíti sa opustený. Tomu hovoríme strach z opustenia. V praxi sa to premieta ako obava zo straty pozície alebo pracovného miesta, pretože cez osobné neúspechy stráca oporu v tých, ktorí by ho mohli podržať a teda prichádza predstava odlúčenia ako jeho „konečná stanica“.

Strach z nedostatku

Ak vo svojej predstave tento náš figurant dostane výpoveď alebo je s ním ukončená spolupráca, dostaví sa strach z nedostatku. Môže byť v podobe nedostatku pracovných, či iných príležitostí, nedostatku financií na splácanie svojich záväzkov alebo uživenia seba, prípadne svojej rodiny. K tomu sa u niektorých pripája strach z bezmocnosti, ktorého dôsledkom môže byť priam vnútorná paralýza.

Strach zo smrti

V zjednodušenom vzorci, ak takýto človek nebude mať dostatok práce a teda financií, nebude mať za čo si naplniť základné životné potreby a nakoniec zomrie. Takže na konci je vždy strach zo smrti, niekedy tak dobre maskovaný, že to nevidíme.

Často je totiž schovaný aj za inou negatívnou emóciou, napríklad hnevom (na seba, na druhého), či krivdou (nespravodlivosť kolegov, šéfa alebo hoci vlastného osudu), prípadne žiarlivosťou a závisťou na úspech druhých. Ak by si tento človek uvedomil, z čoho má vlastne strach, prišiel by na to, že to, čo ho tak veľmi trápi, je v skutočnosti ilúzia. Je to totiž strach z predstavovanej budúcnosti, postavenej na skúsenostiach z minulosti svojej alebo iných ľudí.

Prečo je to ilúzia ?

Momentálne náš figurant stojí ešte len pred zadanou úlohou. Strachy, schované v jeho predstave reťazených udalostí, sa týkajú následnej budúcnosti. Tá u neho vzniká na základe skúseností z minulosti, ktoré vo svojom živote zažil alebo niekde odpozoroval.

Prichádza strach z toho, čo už bolo a odmieta to opäť zažiť pri premietaní do možnej budúcnosti. Prehrávaním si starých programov či situácií z minulosti (zlyhal som, vysmiali ma, nebol som úspešný...) a pestovaním obáv z budúcnosti (čo ak sa mi to stane zas), nie sme prítomní a nevnímame, čo je tu a teraz. V takom prípade človek nežije a nevychádza z prítomného momentu, ktorý povedzme nemusí byť vôbec tragický, naopak, môže byť v skutočnosti šťastný a uspokojivý. Ak si túto skutočnosť uvedomíme, môžeme sa rozhodnúť zmeniť tento postoj vracania sa do minulosti, ale upriamiť svoju pozornosť na východiskovú situáciu, teda na to, čo je teraz.

Ako môžeme ako manažéri ovplyvniť stav svojich emócií ?

Emócie vznikajú často aj bez vplyvu našich myšlienok ako podvedomá reakcia, keď nás niečo zaskočí alebo až vystraší, vtedy naša amygdala v mozgu zavelí : uteč, zmrzni alebo bojuj. Pokiaľ však emóciu spustí myšlienka ako produkt mysle, môžeme tento proces  zachytiť práve v okamihu jej zárodku a nedovoliť myšlienke sa rozrásť. Myšlienky sú ako holuby, poletujú hore – dole a dokážu narobiť kopu špiny. Ak si ich nebudeme všímať a kŕmiť našou pozornosťou, nebudú mať do čoho „zobnúť“ a odletia.

Rovnako ako myšlienky, aj emócie sú nestále, prichádzajú a odchádzajú. Čo však ostáva konštantne prítomné, je naše vedomie, ktoré to všetko dokáže pozorovať. Ním si dokážeme uvedomiť svoju fyzickú prítomnosť, svoj mentálny a emocionálny stav a dokonca vnímať aj ich energetické súvislosti. A práve vnímanie nám umožňuje pozorovať myšlienky alebo vlastné emócie. Pokiaľ ich pozorujeme, znamená to, že sú objektom pozorovania a my sme teda subjekt, ktorý ich pozoruje. A to sú dve oddelené veci. A ako sa nám to stalo, že sme sa s nimi dokázali stotožniť ? Naučili sme sa to už v ranom detstve a stalo sa to našou prirodzenou súčasťou. Zabudli sme, že my v skutočnosti nie sme myšlienkami, ani emóciami. Aj keď to znie neuveriteľne, podobne je to aj s našim telom. Keď z nás u kaderníka padajú ostrihané vlasy, nevnímame sa ako padajúce vlasy, ktoré opúšťajú nejaké telo, ale ako telo, ktoré opúšťajú už nepotrebné vlasy. Samozrejme, že telo je našou súčasťou, ide len o principiálnu súvislosť.

Keď nás začnú valcovať myšlienky týkajúce sa čohokoľvek nepríjemného, môžeme urobiť to, že vedome presunieme pozornosť na niečo iné, hoci aj na myšlienky, ktoré sú nám príjemné. Pretože kam zameriavame lúč našej pozornosti, to rastie. Ak akúkoľvek myšlienku pozorujeme, tá sa rozvetvuje ako košatý strom a farbisto nám ponúkne obraz ako plody našej pozornosti. Čím viac pozornosti, tým viac posilnenia a tým väčšia šanca realizácie v živote.

Teda ak niečo nechceme, nemáme s tým bojovať, obrazne povedané, nemáme do tých myšlienok (holubov, ktoré špinia) hádzať kamene. Pokiaľ sa im nebudeme venovať a dokážeme presmerovať lúč pozornosti na to, čo chceme, budeme zažívať radostný a naplnený život. Preto je v živote dôležité robiť naplno veci, ktoré nás bavia, pri ktorých cítime „flow“ a dávajú nám zmysel.

Ako sa teda vysporiadať so strachom ?

  • Po prvé : Strach nepotláčajte a nebojujte s ním. Odmietaním zvyšujete tlak vznikajúci vašou pozornosťou. Opäť je to teda „kŕmenie holubov.“ Preto rovno opustite myšlienku na zbavenie sa strachu.
  • Po druhé : Keď už raz vnikol, akceptujte ho, ale len ako objekt, ktorý vznikol vo vašom vedomí, no nemusíte sa s ním stotožňovať.
  • Po tretie: Strach ako emócia nie je vami. Ak ho vnímate ako objekt, ktorý sa objavil vo vašom živote, uvedomte si, že je to len dočasný stav -niečo prechodné.
  • Po štvrté: Pozorovaním ho môžete lepšie spoznať a tým pochopiť, čoho sa v skutočnosti bojíte. Keď to urobíte, strach nezmizne, ale nebude už taký dôležitý.
  • Po piate : Nestotožňujte sa s ním, strach v podstate nemá reálne opodstatnenie v prítomnosti, ide len o jednu z možných variant budúcnosti. V skutočnosti nikto nevie, ako bude budúcnosť vyzerať.
  • Po šieste : Presmerujme pozornosť a vráťte sa do prítomnosti. Zmeňte uhol pohľadu. Situáciu náhle môžete vnímať úplne inak.

Ešte stále cítite strach ?

Autorka: Zora Vypušťáková, riaditeľka odboru hospodárskych služieb  Národnej banky Slovenska, ale tiež autorka blogu Priestor pre zmenu, absolventka školy etikoterapie Advaita.sk, life a biznis koučka