Štandardná ekonomická teória hovorí, že prirodzený monopol (teda firma, ktorá funguje v odvetví, kde vstupu konkurencie bránia extrémne vysoké vstupné náklady, napríklad výstavba alternatívneho elektrického vedenia) vďaka svojmu postaveniu odčerpáva časť spotrebiteľského prebytku vo svoj prospech. Ľudovo povedané, ponúka služby za vyššie ceny, než by ich ponúkal, ak by mal konkurentov.

Väčšina ekonómov následne odporúča korigovať tento stav verejným regulátorom. Jeho úlohou je monopolistovi nejakým spôsobom určiť širšie či užšie cenové mantinely, napríklad podľa nákladov plus nejakého dovoleného zisku, a tým spotrebiteľovi vrátiť časť prebytku. Ako v mnohých iných prípadoch prenesenia ekonomickej teórie do praxe, aj tu s odseknutím jednej dračej hlavy okamžite narastajú ďalšie.

Hneď na začiatku je problém s kvantifikovaním termínov ako spotrebiteľský prebytok, či primeraný zisk. Potrebný „zákrok“ regulátora sa síce viac alebo menej modeluje sofistikovane (podľa úrovne balkánskosti verejnej správy v danej krajine), no je to taký argument v kruhu. Vychádza sa pri ňom z predpokladu, ako by to vyzeralo, keby bol trh, ktorý musíme regulovať, lebo v ňom trh nie je trh, keďže nemôže. Do toho sa k ekonomickým kategóriám pripletú aj morálne a etické („primeraný“, „nadmerný“,...) a to nás premostí k druhej skupine problémov. Konkrétne k tomu, že regulačné reči sa vedú, ale politický chlieb sa je.

Sieťové odvetvia sú veľké, najmä tie energetické – plynárenstvo, elektrina, dodávky tepla. V slovenských pomeroch sa nich točia miliardy eur, tisíce zákazok a dotýkajú sa peňaženiek prakticky všetkých voličov v krajine. Korisť ako vyšitá. Najpriamočiarejší spôsob získania politických bodov je tlačiť koncové ceny čo najviac dole, najmä pre domácnosti. Pre príklad nemusíme chodiť ďaleko. Nie náhodou sa pri nedávnom presune plynární z rúk pôvodných francúzsko-nemeckých investorov k EPH ocitla SPP (matka) bez väčšieho odporu (a možno dokonca s radosťou) nového investora kompletne v rukách štátu. Už roky sa totiž povráva, že dodávky domácnostiam generujú SPP stratu. Naisto to vedia len zasvätení, keďže vo výkazoch sa čísla na domácnosti a firmy nedelia, hoci verejný záujem o tieto údaje je veľký. Nebolo by to žiadne prekvapenie, nakoniec sám premiér Fico po prevzatí SPP vyhlásil „Ľudia sa nemusia obávať, že by došlo k zvyšovaniu cien plynu.“ Netreba byť Rockefeller, aby človek chápal, aké dopady na firmu bude mať dlhodobé generovanie straty, či nedostatočného zisku v jednom segmente prenášanie nákladov na zvyšok trhu (firemných odberateľov) a budovanie skrytého investičného dlhu. Že to nie je žiadna sranda dokázalo pred pár rokmi Španielsko, kde sa práve v najnevhodnejšej chvíli hlbokej ekonomickej recesie odkryl v energetickom sektore akumulovaný skrytý dlh asi 20 miliárd eur.

Dá sa spraviť aj opačný trik – tlačiť ceny hore. Samozrejme pokiaľ možno niekde vysoko v reťazci, aby prenos na peňaženku voliča bol spomalený a kamuflovaný. Európske združenie prevádzkovateľov prenosových sietí pravidelne vyhodnocuje výšku slovenských prenosových poplatkov (prenos elektriny vo vysokonapäťovej sieti) ako jednu z najvyšších v Európe. Zároveň utešene rástli dividendy platené štátnym prevádzkovateľom prenosovej sústavy SEPS štátu – z 10 miliónov v roku 2011 až po 68 miliónov v roku 2014 a 66 miliónov v roku 2015 (hoci rozpočtovaných na tento predvolebný rok bolo len 15 miliónov). Regulátor tu dovolil generovať vcelku šťavnatý zisk.

Niekedy sa to ale podarí vcelku prekombinovať. Vezmime si takú podporu obnoviteľných zdrojov. Pôvodné nastavenie podpory z prelomu desaťročí bolo neuveriteľné štedré, garantované výkupné ceny až desaťnásobne prekračovali trhové ceny elektriny. V správnej dobe sa na správnom mieste ocitli viaceré „známe mená“ a slušne zarobili. Prejavilo sa to v koncových cenách elektriny, ktoré napriek klesajúcim cenám komodity veselo stúpali. Až tak, že to začalo byť vláde/regulátorovi nepríjemné a tak sa v roku 2014 pomerne nečakane zjavila vyhláška s tzv. G-komponentom, teda novým poplatkom pre výrobcov elektriny. Ten dopadol najmä na výrobcov z OZE, teraz už patriacich k druhej generácii investorov, keďže tí prví v mnohých prípadoch včas biznis opustili. G-komponent bol výrobcami úspešne napadnutý na ústavnom súde a momentálne je zamotaný v klbku právnych nejasností. V roku 2014 zároveň regulátor šikovne, a hlavne nenápadne zmenil pár slov vo vyhláške. Zhruba tretina poberateľov podpory z radov OZE nebola dostatočne v strehu a na jeden rok prišla o celú podporu. Mnohí z nich sa dostali do vážnych finančných problémov (vrátane poľnohospodárskych družstiev, ktoré sa popúšťali do bioplynových dobrodružstiev). Pomohlo to však (opäť v dôležitom roku 2015) spomaliť rast koncových cien elektriny pre spotrebiteľov-voličov.

Nie vždy je regulácia bolesťou pre regulované firmy. Ekonómia pozná pojem „regulatory capture“, teda akési „únos regulácie“. Je to situácia, keď regulovaná firma/sektor otočí reguláciu vo svoj prospech. Na Slovensku máme pekný príklad, ktorým je zákaz odpájať sa od centrálneho zásobovania teplom (vybudovaním vlastnej kotolne). Teplárne tak majú svojich zákazníkov istých a nemusia sa toľko trápiť súbojom o nich. To, že v prospech spotrebiteľov nie je ani podpora výroby dymu v Novákoch, sa v uplynulých týždňoch takisto napísal nejeden článok.

Šéf ÚRSO vo svojich vyjadreniach veľmi rád hovorí o „následkoch uctievania falošného náboženstva zvaného neviditeľná ruka trhu, ktorá všetko vyrieši.“ V riadkoch vyššie som načrtol niekoľko následkov veľmi viditeľnej ruky politiky. Čo s tým?

Po prvé, treba prestať regulovať to, čo nemá žiaden dôvod. Tým narážam na reguláciu dodávateľských cien, teda komodity. Na rozdiel od distribúcie (teda akejsi „dopravy“ elektriny a plynu) je v oblasti dodávky zhruba 20 konkurujúcich si firiem, z ktorých si môžu všetci spotrebitelia vyberať. Moc to nerobia, pretože nemajú príliš dôvodov. Vďaka regulácii musia tvoriť takmer identické produkty.

Po druhé, stransparentniť fungovanie ÚRSO, spraviť z energetických firiem, ale aj spotrebiteľov rovnocenných partnerov pri tvorbe regulačnej politiky a zrušiť stav, keď je predseda úradu a predseda Regulačnej rady (ktorá je odvolacím orgánom pre rozhodnutia ÚRSO) jeden a ten istý človek.

Po tretie, oddeliť politiku od energetiky aspoň fiškálne. Sociálna (podpora uhlia) a environmentálna (podpora OZE) politika by sa mali financovať z rozpočtu, ktorý majú politici k dispozícii a nie ukrývať do cien elektriny. Žiaden zázrak sa tým nestane, ale boli by to kroky správnym smerom.

Pôvodne vyšlo na INESS