Podľa najnovších výskumov ľudia s vysokou emočnou inteligenciou (EQ) sú štatisticky úspešnejší ako ľudia s vysokým inteligenčným kvocientom (IQ). EQ má totiž na výsledky dvakrát väčší vplyv ako IQ. Podľa prieskumov predstavujú emocionálne kompetencie 80 – 100 % kompetencií, ktorými sa odlišujú výnimoční vodcovia. To znamená, že ľudia s vysokým EQ dosahujú lepšie výkony, sú lepšími lídrami a podľa prieskumov sú aj šťastnejší. Prečo je to tak?
Prečo je EQ > IQ?
Schopnosti emočnej inteligencie sa odlišujú od rozumovej inteligencie, no zároveň ju dopĺňajú. Mnohí ľudia, ktorí disponujú vysokým IQ, ale nemajú rozvinuté EQ, nakoniec pracujú pre tých, ktorí majú priemerné IQ, ale vysoké EQ. Ako je to možné? Tieto dve inteligencie vychádzajú z aktivít rôznych častí mozgu. Zatiaľ čo intelektuálna úroveň človeka vychádza z činnosti ľavej mozgovej hemisféry, emócie sú doménou pravej mozgovej hemisféry. Emočná inteligencia tak vyjadruje schopnosť prepojiť a využívať ľavú aj pravú mozgovú hemisféru.
Čo je vlastne EQ?
Zjednodušene povedané, emočná inteligencia je schopnosť zvládať emócie seba aj iných. Obrazne povedané, emočná inteligencia je schopnosť nenavrieskať na nášho dôležitého klienta alebo šéfa, pretože sme práve rozčúlení . Keby sme išli trochu hlbšie, tak podľa Davida Golemana, autora najznámejšej knihy o emočnej inteligencii, je to aj schopnosť vyznať sa sám v sebe a v ostatných, disponovať vnútornou motiváciou a manažovať seba a svoje vzťahy. Peter Salovey a John Mayer, ktorí sú považovaní za „otcov“ emočnej inteligencie, ju definujú ako „schopnosť monitorovať svoje vlastné pocity a emócie, ako aj emócie druhých, rozlišovať medzi nimi a tieto informácie využívať ako základ pre svoje uvažovanie a konanie“.
Keby sme to teda zhrnuli, emočná inteligencia vyjadruje schopnosť:
• vyznať sa sám v sebe a v ostatných
• monitorovať a zvládať svoje pocity a pocity iných
• manažovať seba a svoje vzťahy
Emócie sú pre človeka prirodzené a sú našou pevnou súčasťou. Nie je potrebné hanbiť sa za ne. Potrebujeme sa však naučiť identifikovať ich, hovoriť o nich, naučiť sa ich rozpoznávať a zvládať. Pretože platí, že keď my neovládame svoje emócie, ony ovládajú nás. Keď sa napríklad človek naučí zručne ovládať svoj hnev, automaticky sa tak eliminuje množstvo hádok, nedorozumení, stresových a konfliktných situácií na pracovisku aj v súkromí.
Zručnosť v zaobchádzaní s emóciami nás oslobodzuje od nutkavej potreby emócie nasledovať. Problémy si vytvárame vtedy, keď nás naše emócie nútia konať určitým spôsobom a v podstate nás ovládajú. Keď sa naučíme zaobchádzať s nimi natoľko zručne, že stratia schopnosť nútiť nás do niečoho, čo nechceme a čo následne obvykle vyhodnotíme, že sme sa bez toho mohli zaobísť, môžeme konať racionálne a konštruktívne. Môžeme konať tak, aby to bolo v záujme nás samých aj ostatných naokolo.
Patria emócie do biznisu?
Keby sme si položili otázku, či emócie patria do biznisu, čo by ste odpovedali? Predpokladám, že väčšina z vás by odpovedala: „Nie.“ Položme si však ďalšiu otázku: „Dajú sa emócie od nás oddeliť alebo ignorovať podľa toho, či sme v práci alebo v súkromí?“ Čiastočne áno, ale nie úplne. Je jasné, že pozitívne emócie sú určite hybnou silou každého podnikania a sú veľmi pozitívne. Čo však s tými negatívnymi? Ľudia sa vo všeobecnosti snažia „držať na uzde“ negatívne emócie v práci a „vybúria“ sa potom doma na svojich najbližších. To asi nie je tá najlepšia cesta...
Prácu totiž môžeme vymeniť jednoduchšie ako rodinu . Súhlasíte? Treba si však uvedomiť, že emócie nie je možné nemať (to je už duševná porucha), ignorovať alebo zamiesť pod koberec a tváriť sa, že nie sú. Každodenný zhon, stres, množstvo povinností a množstvo iných faktorov a tlakov naše emócie bičujú neprestajne. Nezvládnuté emócie ohrozujú naše vzťahy na pracovisku aj v súkromí, ovplyvňujú kariéru, úspech a prakticky znemožňujú žiť pokojný a harmonický život. Dlhodobo potláčané emócie sa navyše môžu prejaviť v podobe závažných fyzických aj psychických ochorení. Emócie sa preto treba naučiť zvládať. A o tom je emočná inteligencia.
Niektoré firmy už začínajú klásť väčší dôraz na rozvoj emočnej inteligencie svojich zamestnancov. Napríklad v spoločnosti Google spustili pred desiatimi rokmi program rozvoja emočnej inteligencie zamestnancov. Po absolvovaní programu účastníci uvádzali, že dosahujú lepšie pracovné výsledky, dokážu lepšie komunikovať, pokojnejšie pracovať s námietkami, lepšie zvládať stres a konfliktné situácie, pracujú menej a sú produktívnejší a efektívnejší. Okrem toho sa im zlepšila celková imunita a objavili zmysel svojej práce, ktorý ich motivuje a poháňa k lepším výkonom a celkovej angažovanosti.
Keď zamestnanci alebo manažéri vnášajú do biznisu svoje nespracované emócie, môže to mať pre firmu katastrofálne následky. Nedávno ma oslovila jedna firma, ktorej najvyšší predstavitelia manažmentu sú v neustálom konflikte. Ich emócie a vzájomné vzťahy ich ovplyvňujú natoľko, že nie sú schopní konštruktívne a racionálne riešiť existenčné problémy firmy.
Finančné výsledky sa stále zhoršujú, dostávajú sa do červených čísiel. Vyhovárajú sa jeden na druhého a firma sa im zatiaľ „rozsýpa pod rukami“. Prostredníctvom individuálneho, tímového koučingu a workshopov teraz začíname pracovať na rozvoji ich emočnej inteligencie, zvládaní konfliktov a zlepšení vzájomnej komunikácie. Verím, že sa nám spoločne podarí dostať ich z tohto „začarovaného“ kruhu, aby mohli sústrediť svoju energiu na rozvoj firmy namiesto riešenia vnútorných konfliktov. Skúsenosti ukazujú, že toto vôbec nie je ojedinelý prípad. Mnohé firmy riešia podobné problémy, nie vždy sú však ochotné otvorene si to priznať a začať to riešiť. A keď sa spamätajú, môže byť už neskoro...
Jaroslava Vaculčiaková,
trénerka a koučka v oblasti soft skills a leadershipu
