„Kľúčové európske priemyselné odvetvia, ako je oceliarsky priemysel, nemôžu znášať všetky náklady na energiu a klímu, ktorým dnes čelíme a ktorým budeme pravdepodobne čeliť aj v nasledujúcich rokoch, ak politici neprijmú správne rozhodnutia už teraz. EÚ potrebuje dosiahnuť svoj cieľ dekarbonizácie, ktorým je zníženie emisií o 55 % do roku 2030, prostredníctvom udržateľného prechodu, ktorý umožní odvetviu investovať a zabezpečiť živobytie pre svojich pracovníkov a milióny domácností, ktoré sú na nich závislé,“ uviedol Axel Eggert, generálny riaditeľ EUROFER-u. „Ak prechod nebude udržateľný, riskujeme, že európsky trh zaplaví „špinavá“ lacná oceľ z tretích krajín, ako je Čína, Rusko alebo Indonézia.“

Hrozivá explózia cien

V posledných mesiacoch už boli energeticky náročné spoločnosti, ktoré sú najviac vystavené cenovým skokom, nútené reagovať obmedzením alebo dočasným zatvárením prevádzok. Ceny plynu a elektriny pre výrobné podniky rástli exponenciálne a v porovnaní s rokom 2020 zaznamenali 4- až 5-násobné zvýšenie. Súbežne s tým majú prudké nárasty cien emisných kvót uhlíka až na úroveň 80 – 90 eur čoraz väčší vplyv na ceny elektriny. 

Zelená karta

„Hoci si táto bezprecedentná kríza na energetických trhoch vyžaduje ďalšie naliehavé iniciatívy, vedúci predstavitelia EÚ musia vziať do úvahy aj dôsledky pripravovanej legislatívy v oblasti klímy, najmä mechanizmu na úpravu uhlíkových hraníc (CBAM) a revízie trhu s povolenkami (ETS),“ uviedol Eggert. Mechanizmus kompenzácie uhlíka na hraniciach CBAM predpokladá dodatočný dovozný poplatok za dovoz elektriny, cementu, hliníka, hnojív a výrobkov zo železa a ocele do EÚ v závislosti od emisného obsahu výroby a rozdielu medzi cenou v EÚ ETS a cenou uhlíka zaplatenou v krajine výroby. Poplatok majú platiť dovozcovia výrobkov z krajín mimo EÚ pri dovoze do EÚ.

Dodatočné náklady nie sú pomoc

Podľa analýz EUROFER-u budú dodatočné priame uhlíkové náklady pre oceliarsky priemysel, spolu s kombinovaným účinkom CBAM/ETS na postupné ukončenie bezplatného prideľovania kvót v roku 2030 takmer 14 miliárd eur s emisiami v nezmenenej podobe alebo 8,4 miliardy eur, ak sektor dokáže do roku 2030 znížiť svoje emisie o 30 % prostredníctvom navrhovaných investícií do čistých technológií vo výške 25 miliárd eur. Bezplatné kvóty budú postupne vyraďované v rokoch 2026 až 2035. CBAM bude zavedený v roku 2026 po trojročnom prechodnom období.

Vlajková loď na plytčine?

V praxi to znamená, že v roku 2030 bude priemerná oceliarska spoločnosť v EÚ, ktorá modernizuje svoj závod čistou technológiou, čeliť nákladom na uhlík vo výške 400 miliónov eur, zatiaľ čo podobná spoločnosť z krajín mimo EÚ vyvážajúca svoju „špinavú“ oceľ na trh EÚ bude znášať iba 30 miliónov eur nákladov, a to i napriek poplatku CBAM na hranici. „Táto situácia by bola neudržateľná a vážne ohrozuje naše nízkouhlíkové projekty. Žiadame členské štáty aj Európsky parlament, aby prehodnotili v súčasnosti navrhované postupné vyraďovanie bezplatných kvót ETS v úzkej súčinnosti s CBAM na základe realistickejšieho posúdenia vplyvu, inak sa stane trójskym koňom pre veľmi ambicióznu dekarbonizáciu EÚ. Oceliarsky priemysel EÚ by sa mal stať priemyselným ťahúňom a vlajkovou loďou, a nie obeťou klimatickej politiky EÚ,“ uzavrel Eggert.

Trpia všetci

S realizáciou ambiciózneho bruselského plánu Fit for 55 a vypínaním uhoľných elektrární bez dostatočne rýchleho vykrytia výpadku obnoviteľnými zdrojmi bude energetická drahota ešte horšia. S vysokými cenami energií bojujú dnes prakticky všetky metalurgické podniky v Európe – kompenzácie na ich ochranu sa v jednotlivých krajinách líšia len nepatrne. U susedov v Českej republike sú dôsledky zvyšovania cien elektriny a plynu najciteľnejšie v chemickom, papierenskom a oceliarskom priemysle. Metalurgické a kovospracujúce podniky musia tento rok rátať so zvýšením nákladov na energie z 2,3 na 5,5% celkových výrobných nákladov.

Horúčkovité hľadanie riešení

Premietnutie zvýšenia cien do cien výrobkov nie je vždy možné s ohľadom na špecifiká niektorých exportných trhov či na podmienky v dlhodobých obchodných zmluvách. Pod tlakom zdražovania tak firmy hľadajú energetické úspory. „Zlepšujeme energetickú efektivitu strojných zariadení, využívame odpadové teplo zo strojov pre vykurovanie budov, inštalujeme tepelné čerpadlá, inteligentnú reguláciu osvetlenia a používame LED svetlá. Na strechy pobočiek inštalujeme fotovoltiku,“ vypočítava úsporné opatrenia Pavel Roman, hovorca skupiny Robert Bosch.

Problematické bremeno

Rovnako nepriaznivú situáciu prežívajú momentálne odvetvia ťažkého priemyslu v susednom Rakúsku. Podľa prieskumu Energetického inštitútu priemyslu (EIW) vidí zvýšenie nákladov na energie ako problematické alebo dokonca veľmi problematické až 83 % respondentov – najmä preto, že zvýšenie cien nemôžu preniesť na svojich zákazníkov. Každá druhá spoločnosť zaznamenala zvýšenie nákladov na plyn v porovnaní s prvým polrokom 2021 a náklady na plyn sa približne zdvojnásobili pre približne 9 % spoločností. Pri dodávke elektriny uvádza zvýšenie nákladov 72 % rakúskych firiem, u 22 % z nich došlo k zdvojnásobeniu alebo ešte väčšiemu nárastu ceny.

Konkurencieschopnosť klesá

„Dodávky energie predražujú naše výrobné náklady – okrem prudkého nárastu cien surovín a prísnejších, často jednostranných požiadaviek na ciele klimatickej politiky. Masívne zvyšovanie nákladov výrazne zaťažuje medzinárodnú konkurencieschopnosť priemyslu, ale aj konkurencieschopnosť spoločností v iných odvetviach,“ zdôraznil Thomas Salzer, podpredseda priemyselnej divízie rakúskej hospodárskej komory WKÖ. „Naliehavo potrebujeme úľavu, aby sme zabránili tomu, aby sa Rakúsko z dlhodobého hľadiska stalo neatraktívnou lokalitou. Týka sa to najmä energeticky náročných odvetví. Dodatočnej záťaži, ako je tá, ktorá sa plánuje od júla, predovšetkým z národnej ceny CO2, sa treba vyhnúť prostredníctvom komplexnej kompenzácie,“ uviedol Salzer.

Tlak na firmy silnie

Robert Schmid, generálny riaditeľ Schmid Industrieholding a environmentálny hovorca Federálnej priemyselnej divízie WKÖ: „Najdôležitejším hnacím motorom rastu cien elektriny je cenová explózia zemného plynu a rýchly nárast nákladov na CO2. Spätná väzba v našom prieskume jasne ukazuje, aký veľký je tlak na firmy. Hovorí sa o zvýšení o 300 % a viac, spoločnosti sa sťažujú, že už nedokážu zvládať zvyšovanie nákladov.“ V Rakúsku pritom 45 % firiem a v priemysle dokonca až 56 % čiastočne alebo úplne pokrýva svoju spotrebu elektriny výrobou vlastnej elektriny z obnoviteľných zdrojov.

Presťahujú sa?

Nárast cien energie sa negatívne prejavil aj v objeme investícií, najmä v energeticky náročných odvetviach ( - 50%) a v poklese investícií do výskumu ( - 34 %). Paradoxne sú úbytkom investícií najviac postihnuté projekty dekarbonizácie. Naviac, až 40% rakúskych podnikov s energeticky náročnou výrobou uvažuje o presídlení produkcie do krajín s menej prísnejšími podmienkami.

Možnosti kompenzácií

Na Slovensku rast cien energií najviac pociťujú dva veľké hutnícke giganty – U.S.Steel Košice a Slovalco Žiar nad Hronom. Košickí oceliari síce vlani zaznamenali v dôsledku postpandemického oživenia priemyslu priaznivý rok, ale nárast cien energií ku koncu roka im nedáva dobré vyhliadky na tento rok.V U.S.Steel sú pritom presvedčení, že ak sa využijú všetky možnosti kompenzácií, ktoré EÚ umožňuje, cena silovej zložky pre energeticky náročný priemysel by mohla byť porovnateľná s cenou ich konkurentov v EÚ. Podmienkou však je, aby sa na tieto kompenzácie účelne využila vyše miliarda eur, ktorá natiekla do štátneho Environmentálneho fondu z predaja predražených povoleniek CO2.

Hliník na ústupe?

Rovnaký názor zastáva i riaditeľ spoločnosti Slovalco Milan Veselý: „V prípade, že sa situácia s vysokými cenami energií nezmení, bude musieť spoločnosť v druhej polovici tohto roka rozhodovať o prípadnom zastavení výroby.“ Slovalco pritom už plánovane znižuje svoju produkciu na 60%, čo znamená, že v Žiari už je v súčasnosti v prevádzke už len 135 z 226 pecí. Úplným zastavením prevádzky by prišlo o prácu 450 ľudí. „Cena elektriny pre tento rok je 150 eur za megawatthodinu. To je trikrát viac ako minulý rok. Fabrike by tak účet za elektrinu stúpol o viac ako 200 miliónov eur,“ dodáva Veselý, podľa ktorého zvýšenie nákladov nedokáže kompenzovať ani rast cien hliníka.

Diskutabilný Envirofond

V Environmentálnom fonde sa hromadia peniaze od firiem, ktoré do neho prispievajú poplatkami za vypúšťanie emisií. Keďže ich ceny rastú, stúpa aj objem peňazí vo fonde. Časť politikov a odbornej verejnosti súhlasí s tým, aby sa značná časť z týchto peňazí vrátila späť do priemyslu, požadujú ale ich využitie na environmentálne opatrenia, nie na kompenzáciu rastúcich cien vstupov. Kritici „rozdávania peňazí“ argumentujú tým, že fond má slúžiť na podporu ekologickej transformácie hospodárstva a nie na zachovanie zamestnanosti či konkurencieschopnosti našich podnikov. 

Vyhliadky európskych oceliarov

Európsky oceliarsky priemysel je svetovým lídrom vo svojom sektore s obratom okolo 170 miliárd eur a priamo zamestnávajúci okolo 330 tisíc vysokokvalifikovaných ľudí, ktorí ročne vyprodukujú v priemere 170 miliónov ton ocele. Zahŕňa 500 výrobných závodov v 22 členských štátoch EÚ.

Podľa každoročných štvrťročných analýz Európskej oceliarskej asociácie (EUROFER) sú vyhliadky na rok 2022 síce priaznivé, ale neisté. Pozitívny trend v spotrebe oceli, ako aj dopytu, bol zaznamenaný v druhom i treťom štvrťroku 2021, aj keď podstatne pomalším tempom a predpokladá sa, že bude pokračovať aj v tomto roku.

Vo všeobecnosti sa zdá, že oživenie v EÚ narastá nerovnomerné a je vystavené rizikám poklesu, najmä v dôsledku vážnych narušení v globálnom dodávateľskom reťazci (nedostatok komponentov a suroviny, prudko stúpajúce ceny energií, rastúce prepravné náklady atď.), ako aj potenciálne nových variantoch COVID-19.

V treťom štvrťroku 2021 sa spotreba ocele v EÚ zvýšila štvrtýkrát za sebou

(+14,3 %), avšak oveľa nižšou mierou ako výnimočný (+40,9 %) nárast zaznamenaný v druhom štvrťroku. Ten však spôsobený extrémne nízkou porovnávacou základňou roka 2020.

Dovoz – vrátane polotovarov – do EÚ pokračoval v dramatickom náraste aj v treťom štvrťroku 2021, keď zaznamenal prírastok +47,7 % po +45 % v druhom štvrťroku v dôsledku výraznejšieho zlepšenia dopytu. Hoci tieto vysoké čísla tiež čiastočne odrážajú porovnanie s mimoriadne nízkymi číslami z predchádzajúceho roka, penetrácia dovozu za posledné dva štvrťroky zostala značne vysoká.

V roku 2020 dovoz z tretích krajín klesol (-17,1 %) už druhý rok po sebe (-10,9 % v roku 2019), čo potvrdzuje pokračujúce zhoršovanie dopytu po oceli a obrovský vplyv pandémie COVID-19 na priemysel.