Čo je manažérska opica?

Na našich školeniach sa s týmto problémom stretávame veľmi často. Niektorí manažéri ani netušia, že taký problém majú, pokiaľ im nevysvetlíme, čo manažérska opica vlastne je a ako vzniká. Potrebujeme dve hlavné ingrediencie – strach a pohodlnosť. Vo svojej podstate sme všetci tak trocha leniví a snažíme sa uľahčiť si riešenie rôznych problémov alebo životných situácií. Najlepším spôsobom, ako si danú vec uľahčiť, je, aby sme ju posunuli niekomu inému. Vidina toho, že získame čas, lebo nebudeme musieť nad riešením problému rozmýšľať, je príliš lákavá. Zvlášť, ak získaný čas môžeme ďalej využiť na sladké ničnerobenie. Ak sa nám to podarí, prišli sme na svoju víťaznú stratégiu.

Čo je víťazná stratégia? Je to postup, ako vyriešiť problém k našej plnej spokojnosti. V prípade podriadených je to presunutie problému na plecia nadriadeného. Je mylnou predstavou, že využívanie víťaznej stratégie je doménou dospelých ľudí. Skúmať a plne využívať jej výhody sa učíme od útleho detstva. Že to nie je možné?

Predstavte si situáciu: Ráno sa ponáhľate do práce. Musíte prejsť celým mestom, ktoré je upchaté rannou dopravnou špičkou, musíte zaviezť do práce manželku, staršiu dcéru do školy a  najmenšieho člena rodiny do škôlky. Samozrejme pri tejto vidine ste od rána nervózny a už teraz idete neskoro. Ako naschvál sa vášmu najmenšiemu dieťaťu do škôlky nechce. Plače, je mrzuté a z domu ho musíte pomaly ťahať. V tom zhone sa vám vyšmykne a spadne do mláky – je mokré, špinavé až po uši a jediná čistá tekutina na jeho tvári sú jeho veľké slzy. Tesne pred infarktom vás napadne spásonosná myšlienka. Pretože dieťa už nemôže v tomto stave ísť do škôlky a vy nemáte čas vrátiť sa domov, aby ste ho prezliekli, zavoláte babke, ktorá býva po ceste, či by sa oňho nemohla postarať. Babka je samozrejme veľmi rada, pretože sa bude môcť celý deň starať o svojho anjelika. Tento anjelik hneď ako  zistí, že nejde do škôlky, ale k babke, zrazu prestane plakať a začne sa usmievať. Netešte sa. Ten úsmev neznamená len to, že nemusí ísť do škôlky. Ten úsmev znamená, že vaše  dieťa prišlo na svoju víťaznú stratégiu. Tá istá situácia sa zopakuje vo veľmi krátkom čase. Ráno zhon, stres a vaše dieťa zrazu nie je pri vás, niekam odbehlo. Nemusíte mať strach, nikto vám ho neuniesol. Poobzerajte sa okolo seba, nájdite tú najväčšiu mláku v okolí a v jej strede bude sedieť s veľkým a šťastným úsmevom na tvári.

Ďalším aspektom, prečo sa podriadení snažia hodiť svoju opicu na plecia svojho nadriadeného, je strach. Obava z toho, že ich riešenie nebude dobré a že zlyhajú, ich núti k tomu, aby hľadali vhodný objekt so širokými ramenami, kde je dostatok miesta pre ich opice.

Predstavte si, že manažér prichádza ráno do práce a uvidí svojho podriadeného, pána Líšku, ako mu ide oproti. Keď sa k sebe priblížia, pán Líška pozdraví manažéra slovami: „Dobré ráno. Mimochodom, máme tu taký problém. Viete, ...“ A ako podriadený pokračuje, manažér spozoruje nápadnú podobnosť s ostatnými problémovými situáciami, ktoré mu pán Líška v poslednej dobe neustále podstrkuje. Manažér sa totiž dozvie:    

  • dosť na to, aby ho problém zaujal a zároveň;
  • málo na to, aby mohol na mieste urobiť profesionálne rozhodnutie, ktoré sa od  neho očakáva.

Nakoniec manažér povie: „Ďakujem, že ma na to upozorňujete. Nemám však teraz čas. V priebehu dňa to premyslím a dám vám vedieť.“ Potom sa tí dvaja – spokojný pán Líška a preťažený manažér – rozídu.

Pozrime sa, čo sa v skutočnosti stalo. Kto niesol na pleciach imaginárnu opicu (povinnosť riešiť problém) predtým, ako sa tí dvaja stretli? Samozrejme podriadený. A na čích pleciach opica sedela, keď sa rozišli? Na manažérových. Vynútená podriadenosť manažéra začala momentom, keď opica úspešne preskočila z pliec podriadeného na plecia jeho nadriadeného a neskončí skôr, kým sa opica nevráti k svojmu pôvodnému majiteľovi, aby sa o ňu postaral a nakŕmil ju. 

Prijatím opice manažér dovolil pánovi Líškovi, aby z neho urobil podriadeného. Dobrovoľne sa totiž zaviazal k dvom činnostiam, u ktorých sa predpokladá, že ich podriadený robí pre svojho nadriadeného.

  • prevzal od svojho podriadeného zodpovednosť za úlohu;
  • sľúbil mu, že mu podá správu o plnení tejto úlohy.

Aby sa podriadený presvedčil, že mu manažér z tejto pozície neunikne, strčí neskôr hlavu do dverí manažérovej kancelárie a srdečne sa opýta: „Tak ako to ide?“  A tomu sa hovorí dozor!   

Máte právo posúdiť, či ste zodpovedný za riešenie problémov druhých

Ako zabezpečiť, aby ste sa zbavili už existujúcich opíc na vašich pleciach, resp. zabránili ďalšiemu rozrastaniu sa svojho súkromného opičieho salónu? Tak ako vo väčšine zložitých problémov, aj v tomto prípade je riešenie do značnej miery jednoduché. Spočíva v jednoduchej otázke, ktorú svojmu podriadenému položíte v správnej chvíli: „Čo navrhuješ?“

V rámci rozhovoru je dôležité, aby ste si podriadeného najprv vypočuli, čím dosiahnete nielen to, že sa o probléme dozviete, ale zároveň zistíte, ako sa k danej situácii stavia, do akej miery je kompetentný danú vec vyriešiť. Kladením otvorených otázok môžete smerovať diskusiu vami požadovaným smerom, výsledkom ktorej bude zistenie, či je to naozaj situácia, ktorú musíte v rámci svojej kompetencie riešiť vy alebo je to len pokus o prehodenie opice.

ZISK

Používaním otázky „Čo navrhuješ“ v prípadoch, keď sa podriadený snaží zbaviť svojho problému, dosiahnete vo svojej práci viacero výhod:

  • vaši ľudia nebudú len „bezduchí“ vykonávatelia vašej vôle, naopak donútite ich rozmýšľať nad problémami na ich úrovni riadenia;
  • návrhy riešení, s ktorými prídu, sa budú snažiť aj za cenu zvýšeného úsilia zaviesť do praxe, pretože je to ich nápad a ako taký ho predsa „nepochovajú“. So schválením vlastného spôsobu, ako problém vyriešiť, nastupuje sila, ktorá máloktorého človeka zastaví – jeho vnútorná motivácia daný problém vyriešiť. V tomto prípade platí to staré: „Ak niečo chcem, tak to dosiahnem“;
  • podriadení vás prestanú otravovať s  banalitami – radšej si to vyriešia sami a hneď, než by mali prísť za vami a vy ich aj tak vrátite späť s otázkou „Čo navrhuješ?“ To pre vás v konečnom dôsledku znamená menej vyrušení a strát vášho času.

Každý z nás je zodpovedný za vlastnú spokojnosť, šťastie a úspech. Aj keď si isto želáme dobro aj pre ostatných, skutočnosťou ostáva, že nemáme schopnosť vytvoriť stabilitu a šťastie pre druhého, pokiaľ sa o to on sám nepričiní. Máme možnosť druhého potešiť tým, čo si želá, no aby si život zariadil takým spôsobom, aby bol šťastný, musí si sám prejsť všetku tú prácu, pot aj strach z neúspechu.  Je pravdou, že máme konečnú zodpovednosť za riešenie vlastných problémov, aj keď sme ich nezapríčinili. Pokiaľ toto právo (zvoliť si, že máme zodpovednosť len sami za seba) neuznáme, iní ľudia s nami môžu, a aj budú, manipulovať tak, že nám budú prezentovať svoje problémy,  akoby boli naše vlastné. Niektorí naši podriadení to vedia priam majstrovsky využiť a posunúť nám úlohy, za vyriešenie ktorých sú zodpovední sami.

V jazyku manažérov sa tomu povie „OPICA“. Nie je vám to povedomé? Tu je namieste otázka: Prečo to podriadení vlastne robia? Nemajú vás radi? Chcú vás zavaliť ešte ďalšou prácou, lebo si myslia, že jej máte málo? Posúvajú vám ich vlastné problémy, pretože vy ste tí manažéri a vedúci pracovníci a ste platení za to, aby ste riešili nielen svoje problémy, ale aj tie ich? Myslím si, že odpoveď je oveľa jednoduchšia a dá sa vyjadriť dvoma slovami: lenivosť a strach.

Osvojili si aj vaši podriadení víťaznú stratégiu „manažérskej opice“? Ak sa nabudúce hodia do kaluže, budete vedieť, čo máte robiť J.

Autori: Vladimír Hutnik, Dušan Straňák